Bravo Depeša

Autor: Ján Peťka | 1.8.2013 o 21:16 | (upravené 6.8.2013 o 19:37) Karma článku: 8,49 | Prečítané:  440x

Moja hudobný vkus „Husákovho dieťaťa“ sa vyvíjal dosť kostrbatou cestou. Človek vyrastajúci v malej dedinke na severe Novohradu sa nijako nemohol vyhnúť ľudovkám. O to viac, keď váš otec bol primáš miestnej (už dávno zakapanej) ľudovej hudby. Otec chytal husle do ruky iba občas, nadovšetko však miloval ľudové piesne. Prapodivnému zvuku prenosného „kotúčáku“ sme sa všetci podvedomo vystríhali, a tak sa o zábavu starala najmä naša čiernobiela telka Oliver.

 

Oliver

Zmena nastala, keď si susedovci na prelome seventies/eighties zaobstrali seriózny kazeťák. Popri obligátnych Boney M s ich akože zakázanou pjesenkou „Rasputin“ mi v pamäti utkvela najmä nemecká mládežnícka pop-rocková kapela The Teens. Nevediac po anglicky sme ich pieseň Give me more premenovali na Kilimon a podobne dopadli aj ďalšie kúsky. Darmo po čase sestra priniesla výber Beatles na dobrej kazete (chrómovej!), The Teens nahratí na kvílivej ušušťanej „noname“ boli u nás hodnú chvíľu na piedestáli. Na kolotočoch sme si neváhali za nekresťanské - čiže komunistické - peniaze kupovať prefotené fotky z Brava. Spolu s ďalším obľúbeným kolotočárskym artiklom, fotkami Lexa Barkera a Pierra Briceho, aka Old Satterhanda a Vinnetoua.

"Rockové" začiatky

Časopis Bravo bol v osemdesiatych rokov celkovo fenomén, na ktorý sa už zabúda. Bravo patrilo medzi podpultový tovar. Ten, kto sa k nemu po známosti dostal mal často postarané o rýchly zisk - plagáty skupín z Brava sa míňali ako horúce párky. Myslím si, že práve Bravo prispelo významnou mierou k fenoménu etablovania sa depešákov či duranistov v krajinách východného bloku.

Depeche Mode začali byť v polovici osemdesiatych rokov neskutočne populárni v Nemecku. Možno k tomu prispelo germanofilstvo Martina Goreho, ktorý sa presťahoval do Berlína za frajerkou a neskrýval svoj obdiv k temnej industriálnej hudbe berlínskych skupín Einstürzende Neubauten či DAF. Tak či onak, DM sa začali veľmi často objavovať v Brave podobne ako pár rokov pred nimi The Teens.

DM Bravo

Mnohých zaujali svojskou vizážou, francúzskym otočeným mäkčeňom v názve ale aj originálnymi symbolmi. Tie sa čoskoro začali objavovať vyryté do školských lavíc a nastriekané aj na mnohých stenách. A čo hudba? DM dosť vyčnievali svojím poňatím elektronickej hudby. Po príchode Alana Wildera zmenili DM radikálne svoj zvuk. Miesto infantilných „škôlkárskych“ disko zvukov zrazu zneli oveľa údernejšie, miestami až kovovo (ergo industriálne). Kombinácia zdanlivo pochmúrnych melódií a novátorského zvuku vytvorili špecifický „sound“, ktorý už desaťročia ovplyvňuje rôznych hudobníkov od detroitského techna až po Coldplay.

V období reálneho socializmu zohrali určite významnú úlohu aj texty DM. Boli totiž kritické ku kapitalistickej spoločnosti a na rozdiel od ich neskoršej tvorby príliš neriešili Boha. Zato však riešili hrabivosť kapitalistov (Everything counts), vojny (People are people) či životné prostredie (The Landscape is changing). Ak vás teda chceli príslušníci VB popoťahovať za váš výzor, "pokrokové" texty mohli byť celkom dobrým prostriedkom obrany.
Prístup k západnej hudbe bol totiž v osemdesiatych rokoch na Slovensku dosť obmedzený. V rádiách sa „kapitalistická“ hudba prakticky nehrala a tak hudbychtiví jedinci počúvali zahraničné rádiá. V Novohrade sa už rakúske stanice chytať nedali, a tak aj pre slovenskú mládež zohrávalo úlohu evanjelizátorov modernej muziky maďarské Petőfi rádió a maďarská televízia. Moja maďarsky hovoriaca kolegyňa v Rakúsku preto neraz užasnuto počúvala,ako viem – súc čistý Slovák - ešte stále zarecitovať kompletnú reklamu na Skála Coop v budapeštianskej maďarčine :) 

DM sa mi však do zorného poľa dostali až na gymnáziu, po vydaní albumu Black celebration. Predtým na základke fičali všelijaké rádiové hity (Radio Gaga od Queen, Juliet od Robina Gibba) ale najmä slovenská tvorba. Peter Nagy vyvolal úplnú hystériu svojim prvým albumom Chráň svoje bláznovstvá a Elán sa v mojich očiach naplno rozbehol svojim druhým albumom Nie sme zlí.
Elektronika vtrhla do našich životov najmä s „prihriatymi“ skupinami Bronski beatFrankie goes to Hollywood či disko-šitmi ako Modern Talking či Baltimora. Toto všetko však bol obyčajný pop. V čase dospievania sme však chceli byť niečím výnimoční. DM nám ponúkli možnosť pohŕdať ostatnými nevyzretými tínedžermi, nehovoriac o stratených prípadoch (metalistoch) a obdivne dávať všetkým naokolo najavo svoj dobrý vkus v podobe účesov: kučeraví nosili „lokne“ a la Martin Gore, rovnovlasí „kocky“ a la Dave Gahan. Trošku väčší bol problém s oblečením, nakoľko textilky v ČSSR vyrábali v povinnej depešáckej čiernej farbe iba pohrebné obleky, o čiernych motorkárskych bundách ani nehovoriac. Prvé skutočne čierne moderné nohavice som zohnal až počas letnej brigády u dederónov v 88-om.

Depešácka davová psychóza však netrvala večne. Bodom zlomu v našej triede bol určite prechod môjho stabilného spolusediaceho Roba do tábora U2. Styčných bodov s DM mali síce U2 dosť (Anton Corbijn, Flood), no predsa to bola v čase The Joshua Tree čistá gitarovka. Zrada! Ešte že sa po čase gitary vkradli aj do tvorby DM a syntiaky do tvorby U2. Dnes po 25 rokoch sme už s Robom zasa v jednom hudobnom mechu :)

Ten mech je už dnes poriadne široký. Zmestí sa už doň aj Sepultura, aj Jordi Savall, aj Ásgeir Trausti a dokonca – s istým sebazaprením – aj dychovka (balkánska). Lebo hudobný vkus nemožno zaškatuľkovať. Je dobré chodiť kostrbatými cestičkami.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?